Srdečná vďaka, Farida!

 Pohľad chovateľa, dlhoročného milovníka aziatov a aktívneho účastníka akcie – Řásna 2015
 
 
Veľká vďaka Faride Bolkunovej, Bogdanovi Patynskému, Dimovi Dětkovičovi, Michailovi Varfolomejovi a samozrejme organizátorom Řásnej 2015, ktorým sa podaril naozaj husársky kúsok v pozvaní tak významných osobností v rámci nášho plemena,  známeho ako SAO.
Priznám sa, že som chvíľu aj rozmýšľal, či niečo napísať, alebo si svoje pocity z tohto podujatie nechať len pre seba, avšak taká osobnosť akou Farida Bolkunova je, si určite pozornosť a moje slová zaslúži. Nebudem opisovať podrobne, čo sa počas týchto dní odohralo, pretože zo seminárov a výstavy sa robili videozáznamy, ktoré si budú môcť záujemcovia určite pozrieť. Budem prezentovať najmä moje pocity a môj pohľad, pohľad človeka, ktorý bol blízko Faridy na seminári, ako aj na výstave. V prvom rade musím povedať, že Farida na mňa zapôsobila nielen ako významná autorita, ktorú uznáva celý kynologický svet „aziatkárov“, ale aj ako vynikajúci, citlivý človek, ktorý tieto psy nekonečne miluje.
Miluje, pozná a rozumie ako máloktorý človek, ktorý sa v našich končinách do tejto doby objavil. Pozvanie hosti v takom zložení ako tento rok na Řásnej 2015 sa už nemusí v budúcnosti podariť a tradičné kluby, teda jeden klub na Slovensku,  známy svojimi  nekonečnými výstavami v Mochovciach, kde až na výnimky pozývajú rozhodcov „ všeumelcov“ na všetky plemená len „aziatov“ nie,  ako aj české kluby,  združujúce plemeno SAO, môžu Řásnej 2015 len závidieť. Myslím, že tí chovatelia a majitelia, ktorí prišli, neobanovali. Mnohí stavajúci sa do pozície odborníkov na „aziatov“ či už v ČR, alebo na Slovensku  chýbali. Je to každého osobná vec, ale ak si nechá niekto ujsť takú príležitosť,  vypočuť jedného z najväčších špecialistov na naše psy a vidieť posudzovanie tejto autority, dozvedieť sa aký postoj majú k týmto psom Turkméni, ktorí počas tisícročí spolu s ostatnými národmi  toto plemeno vyšľachtili, tak skrátka zaváhal, nech už jeho absencia  bola  z akejkoľvek príčiny.  Pre mňa a predpokladám, že nielen pre mňa, bola česť sa s Faridou, ale aj ostatnými aktérmi stretnúť.  Prišli kynológovia z ČR, Slovenska, Srbska, Maďarska a som presvedčený, že ich očakávania boli naplnené. My sme dorazili s kolegom v piatok,  pár hodín pred začatím seminára. Zvítali sme so všetkými, predali osobné darčeky. Chlapi z Ukrajiny dostali najlepšiu slovenskú slivovicu a šály s logom môjho obľúbeného futbalového klubu a Farida koženú dámsku tašku s ľudovými slovenskými motívmi. Ja som zase pri odchode dostal atraktívny turkménsky obojok, legendárneho Akguša zobrazeného na kľúčenke ako aj krásne hrnčeky od ukrajinských kynológov a organizátorov. Seminár si myslím,  prebehol vcelku v pohode.  Farida hovorila o súčasných turkménskych psoch,  ukázala šampiónov posledných rokov. Zaujímavosťou bolo, že väčšina z nich boli aborigénne psy. Na otázku, prečo je tomu tak, Farida odvetila, že zrejme chovatelia nedostatočne pracujú s výbornými krvnými líniami. Na videozázname bolo vidno ako pastierske psy v Turkménsku pracujú a pri tej príležitosti sa Farida vyjadrila, že pravé pracovné psy sú tie, ktoré pracujú pri stáde a ochraňujú ho. Nie psy,  s ktorými cvičia ako so služobnými psami, čo ostatne nášmu plemenu nenáleží, ale ani psy ktoré sa používajú na zápasy,  by sa nemali nazývať pracovnými psami. Testy a zápasy sú však nevyhnutné na overovania a udržiavanie požadovaných vlastností aziata. Mnoho psov od stád sa dostane na šampionáty a potom ich spokojne dávajú zase späť ku stádam. Aziat je bojovník a musí sa vedieť popasovať s protivníkmi a to najmä vlkmi. Každé zaváhanie ho môže stáť život. Ak sa tak stane, hlavu aziata zabalia pastieri do bielej plachty a tak ho pochovajú. Farida hovorila, že ak zomrie človek zabalia ho celého do bielej plachty, ak pes, tak mu ovinú len hlavu. Po vzhliadnutí videa sme poprosili Faridu, aby predniesla svoje básne, z ktorých jedna bola o chorom psovi – priateľovi a prosbe aby vyzdravel, druhá o nekonečnej a večnej  láske – o starom legendárnom Akgušovi, na ktorého Farida nikdy nezabudne a bude ho  milovať do konca svojho života.  Nasledovali otázky a tradične jedna, často opakujúca sa, či aziati strážia a ochraňujú stáda aj proti ľuďom. Farida odpovedala, že pastierov netreba ochraňovať a hlavná je ochrana stáda. Samozrejme, že aziat má v sebe dostatok agresie a nie je dôvod sa obávať, či by zvládol ochranu svojho pána, ale v prvom rade,  ochraňuje stádo. Má to svoju logiku, veď kto z ľudí by šiel ukradnúť nejakú ovečku a šiel s ňou v púšti pri takmer 50-60 stupňoch tepla? Aziat má silne vyvinuté  teritoriálne cítenie a je schopný strážiť svoje teritórium aj súčasnej dobe, v iných podmienkach, na aké je zvyknutý, teda nielen v Strednej Ázii, ale aj v našom modernom európskom živote.
Termín „ cholodnaja pasť“, alebo „cholodnyj rot“ znamená v preklade „ chladná papuľa“, alebo „chladné ústa“, ktorý sa používa v súvislosti s bojmi, Farida objasnila. Takýto výraz sa používa vtedy,  ak niektorý z bojujúcich psov nevie dostatočne zahryznúť a udržať súpera. Správny bojovník zahryzne a poriadne drží, akoby bol,  podľa Faridy, k protivníkovi, priglejovaný.
Na otázku, ako sú si jazykovo blízke národy Strednej Ázie, zaznela  odpoveď, že v podstate si rozumejú, teda jazyky sú príbuzné. Možno, v zrovnaní,  ako u nás rozumejú Slováci Čechom, alebo Poliakom.
Sobota ráno, očakávané posudzovanie a hodnotenie jedného z najväčších odborníkov na naše plemeno v súčasnosti, sa mohlo začať. Musím skonštatovať, že aj ja som bol zvedavý na proces posudzovania i keď som si povedal, že pokiaľ Farida nezmenila svoj postoj, tak som do veľkej miery verdikty a opisy psov mohol predpokladať. Kto sleduje pozorne dianie okolo nášho plemena a opiera sa o vedomosti skutočných špecialistov, hlavne z krajín pôvodu, by nemal mať veľký problém vcítiť sa posudzovania, aké predviedla Farida. Nehovorím o poradí, o víťazoch, kde si každý rozhodca uplatní tiež svoj osobný vkus a pohľad. Mám na mysli zásadný pohľad na „aziatov“ , ktorí by si už dlhoroční chovatelia mohli, lepšie povedané, mali osvojiť. Mimochodom, všimol som si u niektorých majiteľov, ktorí si pred rokmi nechceli priznať, že ich jedince nie sú typickým predstaviteľmi plemena, ako sa tu objavili s veľmi slušnými „aziatmi“, čo potešilo, lebo z toho jednoznačne vyplynulo, že pochopili, aké by tieto psy mali byť. Farida sa pred posudzovaním skromne postavila na kraj kruhu,  kde sa krátko  pomodlila. Iste sa jej prosby niesli v tom duchu, aby nikomu neublížila a aby bola spravodlivá. Myslím si, že Najvyšší jej prosby vypočul, lebo vedome, alebo z nejakej nadradenosti experta, nikomu neublížila. Je pravda, že niektoré predvedené jedince posúdené neboli z dôvodu, že nespĺňali kritéria psov SÁ.  Farida,  však primeraným spôsobom, svoje rozhodnutie, zdôvodnila.  Hovorila najmä o netypických stavbách hláv, ktoré sa vyznačovali veľkou hĺbkou a náznakmi prílišnej hrubosti. Psy s takou stavbou hlavy a s takými príznakmi by v SÁ existovať nemohli, teda mohli, ale  určite len krátku dobu. Pracovať by v neľahkých klimatických podmienkach, nedokázali. Možno bolo pre niektorých prekvapením, že v niektorých triedach sa na popredných miestach umiestnili psy / suky /, ktoré niekedy priaznivci pôvodných psov SÁ nazývajú „kultúrnymi“. Na tomto príklade môžeme vidieť, že Farida nehľadala žiadne výhody pre potomkov turkménskych psov, napriek tomu, že niektorí,  hlavne zahraniční hostia sa snažili počas vystavovania oboznamovať Faridu a okolie pomerne hlasno o pôvode niektorých predvádzaných psov. Posudzovala, čo videla, kládla dôraz na predvedenie, ale ak majiteľ zdôvodnil,  nie najpresvedčivejší prejav, napríklad tým, že si predvádzaného jedinca zadovážil v neskoršom veku, zobrala tento fakt do úvahy. Je pravda, že v jednej triede vyhral pes, podľa Faridy, v type turkménskych psov napriek tomu, že Faride bolo jasné, že tento verdikt bude pre niektorých ťažko pochopiteľný, pretože na bežných výstavách, takéto jedince zvyčajne nežnú úspechy, ale napriek tomu daného jedinca dala na prvé miesto. Predpokladám, že keby sa Farida zúčastnila ako pozorovateľ minuloročnej špeciálnej výstavy v Mochovciach, tak by utrpela celoživotnú traumu, z ktorej by sa spamätúvala dokonca života. Veď pozvaný „odborník“ nasekal známky dobré, dostatočné, jedincom, ktoré nielenže napĺňali kritéria psov SÁ, ale nemali ani žiadne vyložené exteriérové defekty, ktoré by boli dôvodom na udelenie takých známok. Niekto môže namietať, že som na tej výstave nebol, čo je síce pravda, ale viaceré jedince, ktoré dostali nevyhovujúce známky, poznám a viem celkom iste, že si zlé známky nezaslúžili. Neveríte? Tak ako je potom možné, že jedinec dostane jeden rok od „všeumelca-odborníka“ na všetky plemená, známku dobrá a na druhý rok od rozhodcu / rozhodkyni /, chovateľovi SAO,  známku výborná? K čomu je prospešný taký cirkus? Iba ak k naplneniu kasičky SKÁaRO, lebo poškodeným majiteľom nespravodlivo, zlým ohodnotením nezostávalo nič iné, len si prihlásiť svoje jedince na nasledujúcu výstavu, ak chceli mať chovného psa, alebo sučku. Najhoršie na tom je, že sa to nestalo po prvý raz a tiež, že sa bežný člen, pravdy nedovolá.
Vrátim sa však k Faride, ktorá sa už koncom výstavy naučila, čo to znamená po slovensky „ krokom „ a s malou prestávkou posúdila všetky zúčastnené jedince. Podľa mňa trochu zbytočne nástojil jeden z organizátorov na obedňajšej prestávke a som veľmi rád, že nakoniec rešpektoval rozhodnutie Faridy. Nemá zmysel zaoberať sa jednotlivými verdiktmi a konečnými poradiami. Neviem aké dojmy si odviezli zúčastnení, ale pre mňa táto výstava, usporiadaná bez nálepky  FCI,  znamenala veľmi veľa. Jednak ako pre chovateľa, jednak ako pre priaznivca pôvodných psov SÁ. Farida ukázala, akým smerom by sa mal chov uberať, aby sa dalo hovoriť ešte o „aziatoch“ a nie o celkom inom plemene.
Jednotlivé psy a suky boli posudzované opisom jedinca samotného a jeho pohybu, keď bol vyžadovaný v prvom rade krok, ktorý ukázal klady a zápory. Neskôr to bol ľahký klus.
Čo nám naznačilo a ukázalo posudzovanie? Tak myslím, že v prvom rade správny plemenný typ, s ktorým sa oplatí chovateľsky pracovať. V neposlednom rade požiadavka na správny pohyb a správnu anatómiu, ktorá je nevyhnutná k tomu, aby pes dokázal existovať a pracovať v neľahkých podmienkach. Napríklad, pri nesprávnom zauhlení  zadných končatín je „aziat“ pri práci znevýhodnený. „Aziat“ nesmie mať zadné končatiny príliš zauhlené, ale mierne napriamené, čo umožňuje psom dobrý odraz a zapretie sa v boji s protivníkom. Farida hovorila o starom Akgušovi, že práve príliš zauhlené zadné končatiny mu spôsobovali pri boji problém a často sa tak ocitol v polohe na zemi pod protivníkom. Nič to však nemení na fakte, že napriek tomu sa stal viacnásobným šampiónom, samozrejme v bojoch. Čo mňa upútalo asi najviac, boli opisy hlavy, pretože je všeobecne známe, že každé plemeno sa identifikuje hlavne podľa hlavy. Na jednom typickom predstaviteľovi dokumentovala Farida takmer ideálnu stavbu hlavy tým, že si priložila obidve ruky k sebe takým spôsobom, aby sa palcami jemne dotýkali / akoby človek pomyslene držal v rukách menšiu loptu / a pohybom rúk prechádzala pomaly, smerom od papule k temenu. Pohyb je súvislý bez toho, aby ruky zavadili o akúkoľvek prekážku v podobe vypukliny, alebo priehlbiny. To je tá správna stavby hlavy, typická pre turkménskych psov. Niektorým vytkla Farida nedostatočne silné pysky a iným zase, že viac prevísali. Najlepšie to bolo vidno pri kontrole zubov, keď psom so správnymi, silnými pyskami stačilo tieto zľahka odhrnúť a zuby bez veľkej námahy sa ukázali, takmer, akoby samé. U jedincov s tenšími,  viac prevísajúcimi pyskami bolo nutné vyvinúť viac námahy k tomu, aby boli pri kontrole zuby dobre vidieť. Čo sa týka sfarbenia, tak jedinú vážnu výhradu mala Farida voči hnedému jedincovi s čiernou maskou.  Neznamená to, že by v Turkménsku psy s maskou nemali, ale tolerujú to len v tom prípade, ak sú súčasťou masky biele znaky, teda na čiernej maske biele prúžky, alebo fliačky. Inak je čierna maska vážnym nedostatkom.
Výstava je v prvom rade o vonkajšom pohľade na psa a o jeho pohybe. Charakter, tak vážený, v krajinách SÁ, výstava rieši skutočne len okrajovo.
Na overenie pováh sa konajú iné aktivity a faktom je, že hociktorý víťaz výstav v SÁ, vrátane Turkménska, bez zodpovedajúceho charakteru, nemá takmer žiadnu cenu. Na to by sa nemalo pri výstavných úspechoch, v euforickom opojení, zabúdať. Srdce, odolnosť voči bolesti, chuť bojovať, bojovať dobre, čisto,  to sú tie pravé ukazovatele, ktoré je nutné mať stále na zreteli. Skutočne nechcem brať nikomu radosť z dosiahnutých výsledkov a víťazstiev. Tie som každému prial, pretože kladné hodnotenie od Faridy má, hoci na nie oficiálnej výstave pod FCI, omnoho väčšiu váhu ako úspechy na miestnych klubových, alebo  medzinárodných výstavách. Chcel by som však podotknúť, že žiaden pohár, ani medaila  za psa boj s protivníkom nevyhrajú, ten musí pes zvládnuť sám.
Farida, porovnávajúc prejav predvádzaných psov, s predvádzaním psov v Turkménsku, hovorila, že u nich psy tak veľa neštekajú. Tu na Řásnej bol štekot predvádzaných, hlavne dospelých psov hodne ohlušujúci, pretože takmer každý predvádzajúci pes napádal svojho suseda. Farida skonštatovala, že v Turkménsku sa psy správajú inak. Charakterovo silný, sebavedomý pes nepotrebuje svoju prítomnosť dávať najavo svojmu okoliu štekotom. V Turkménsku psy skôr situáciu pozorne sledujú a keď uznajú, že je to už skutočné nutné, tak bleskovo bez zbytočných štekotov, zaútočia. Čo sa týka posudzovania, tak si neodpustím jeden postreh, ktorý spočíva v tom, že jeden z hlavných organizátorov, predviedol svojho pekného psa nezvyčajným spôsobom, keď raz ťahal on psa, raz pes neho, vláčiac  po zemi asi trojmetrové vodidlo. O malú chvíľu tento istý spôsob úspešne aplikoval na predvádzanej sučke. Na tak významnej akcii,  pri takom vzácnom hosťovi, mohol skúsiť trochu iný štýl, pretože ako sa u nás niekedy hovorí „motal sa ako Maďar v kukurici“ Je pravdou, že je už roky dušou Řásnej a bez neho, by Farida asi nepricestovala, ale nebol na výstave prvý raz.
Rozprávková vystavovateľka
   
Možno by mohol skúsiť školenie u milého červenovlasého dievčatka, ktoré šteniatko predviedlo doslova bravúrnym spôsobom. Do prvej trojice sa síce nedostalo, ale za statočnosť a svoj výkon, bolo obdarené pekným hrnčekom a samozrejme uznanlivým potleskom.
Po náročnom posudzovaní prišiel konečne oddych. Väčšina účastníkov si šla vychutnať neskorší obed. Možno, že nebolo najšťastnejší nápad ponúknuť Faride držkovú polievku, ktorá bola síce chutná, ale zaujímavá skôr pre chlapov. Druhý chod – kuriatko však všetko Faride vynahradil a myslím, že si pochutila. Nedá mi však pozastaviť sa nad samotnou reštauráciou, ktorá ma vrátila do starých socialistických časov.  Škoda, lebo jedlo bolo celkom fajn.  Ak to v prvý deň bolo so sortimentom nápojov ako tak, v sobotu to bolo už hodne smutné. Objednávali sme hlavne  pre našich hostí a musím priznať, že niektoré okamihy mi boli nepríjemné. Výhovorky typu, že minulý rok tu bolo menej ľudí a nikto nepočítal s tým, že tento raz tu bude také množstvo účastníkov, neobstojí, aspoň pre mňa, nie. Boli tam aj iné rušivé momenty, ale bude lepšie, túto tému viac nerozoberať. Po rozhovoroch o všetkom možnom, od „Psov k Sovietskemu zväzu“, tak by sa dali debaty pri stole s našimi hosťami nazvať,  sme sa začali chystať na seminár začínajúci sa o 20. hodine.  Témou bol charakter „aziatov“ Bogdan, Dima a najmä Miša rozoberali niektoré záležitosti, týkajúce sa práve overovania pováh, premietli video záznamy. Túto tému, v tomto blogu, rozoberať nebudem, možno inokedy v budúcnosti, hoci nie som si istý, či je to vhodné,  prezentovať celej  kynologickej verejnosti. Možno stojí za zmienku fakt, že v Turkménsku sa konajú šampionáty  na rozdiel od Ukrajiny, Ruska a iných krajín, bez rozdielu váh. A tiež, že na Ukrajine je bežné, že sa používajú na turnajoch AV / ázijský vlkodav / ako aj KV / kaukazský vlkodav /. Tieto dve rôzne plemená však Bogdan, Miša, ani Dima vzájomne nekrížia.  Niektorí „bojčatnici „ / ľudia zaoberajúci sa bojmi / zrejme áno, ale to už je individuálna záležitosť jednotlivých účastníkov turnajov. Škoda len, že jedna, vcelku príjemná pani, svoje otázky dupľovala a venovala zbytočne pozornosť AV a KV.   V malej slovnej prestrelke si údajne spomínala na psa, ktorého nemohla  v žiadnom prípade poznať.  V 90. rokoch,  keď sa tento importovaný pes menom Akguš Avetis Kovaľ, na Slovensku objavil, ešte ani netušila, že nejakí „aziati“ existujú. Tento pes niesol krv legendárneho Akguša, ale žiaľ niektorý z jeho predkov, z jednej strany mal krv KV.  Háčik bol v tom, že mal riadne vystavený  ukrajinský exportný rodokmeň ako SAO a v tej dobe nebolo toľko informácii ako dnes, takže sa v chove  používal. Ako to bolo, si iste tá milá, usmievavá pani, pamätať nemôže. Čo by si však pamätať mohla, tak to bola fraška na výstave SKÁaRO, keď za asistencie celého výboru klubu prepísali prvotné rozhodnutie rozhodcu zo známky dobrá, na veľmi dobrá, aby mohli zaradiť do chovu medzi SAO psa, ktorý bol evidentne, nielen KV / kaukazský vlkodav / dovezený z Kaukazu/, ale naviac mu chýbali aj  zuby. To bolo pred pár rokmi, takže to si môže pamätať a ja predpokladám, že ako členka výboru si aj pamätá. Ale prosím, nech sa páči, každý si svoju chovateľskú cestu robí podľa svojich predstáv a vedomostí! Je však na škodu veci, že u nás na Slovensku, niektorí členovia výboru klubu nerešpektujú rozdiel medzi AV a KV. Potom sa skutočne netreba čudovať, akým smerom tento klub vedú, akých rozhodcov pozývajú a akí  jedinci hrajú v tomto klube prím. Samozrejme, nedajú sa všetci rozhodcovia hodiť do jedného vreca, ale napríklad o Faridu Bolkunovu  záujem napriek ponuke pred rokmi, nemali. Hlavná vec, že SKÁaRO  v tomto roku usporadúva stretnutie chovateľov a majiteľov, kde sa bude realizovať, to, čo k „aziatom“ nepatrí.
No nič, je to síce smutné, ale treba im popriať pri výcviku, práci s figurantom a hlave pri tvorbe nového plemena s odlišnými charakterovými vlastnosťami, veľa úspechov!
Avšak, aby sa záver  tohto blogu neniesol v pesimistickom duchu, tak spomeniem náš odchod, pri ktorom nám organizátori ponúkli neuveriteľné chutné grilované mäsko, perfektne pripravené, ktoré naozaj potešilo po náročných dňoch, ako aj privátne darčeky od kamarátov z Moravy.
Celkovo, táto trojdňová akcia Ŕásná z môjho pohľadu, vydarená!
Záverom, ešte raz, veľká vďaka organizátorom za všetko, ako aj vďaka Bogdanovi, Dimovi, Mišovi, ale hlavne Faride.
Farida, srdečná vďaka, máme ťa radi a vážime si tvoj jedinečný prínos pre tvoje a tiež naše milované a vyvolené plemeno!